Myslím, že rozhodnutie živiť sa tým, čo vás skutočne baví je náročné. Vyžaduje si to odvahu, pretože sa človek vydáva sa cestu neistoty. Ale všetko to má svoje čaro. Keď sa rozhodnete živiť svojím hobby, vydávate sa na cestu učenia sa, rozvíjania svojich schopností, prekračovania komfortnej zóny a práce na niečom, čo vás skutočne baví a napĺňa...a dokonca tým môžete robiť iným ľuďom radosť a tento svet pretvarovať na lepšie miesto. A ďalšia výhoda. Nepracujete na sne niekoho iného, ale na tom vašom.
• ,,Všetko začína myšlienkou."
Všetko musí začať myšlienkou, ale následne príde realizácia a to je už ťažší oriešok. No práve vďaka prekážkam a odmietnutiam popri realizácii sa zdokonaľujeme a učíme. Za predpokladu, že sa na to pozeráte takto a nevzdáte to pri prvej prekážke alebo pri prvom nie.
Týmto článkom nechcem nikoho odstrašiť, práve naopak. Myslím, že každý by mal ísť za svojim snom bez ohľadu na vek, národnosť, náboženstvo, rodinu, miesto, odkiaľ pochádza a ďalšie iné dôvody, ktorými sa možno snažíme podvedome ospravedlňovať samých seba.
Ja som sa rozhodla zanechať za sebou istotu života ako zamestnanec vo veku 26 rokov (napriek tomu, že mnoho ľudí v mojom veku už bolo a je vo svojej tvorbe viac popredu ako ja). Uvedomenie prišlo až po tom ako som skutočne pochopila, že nepatrím do automobilového priemyslu medzi tých ľudí tam a tá práca ma už nič nové nenaučí. A ja som sa stala človekom, ktorý sa rád učí nové veci a rozvíja sa.
• obraz na výkres A4 Dve jablká
Chápem, že každý sme iný a niekomu cesta pracovníka pre nejakú firmu (pre niekoho) vyhovuje. Nie je na tom nič zlé, každý ma iné poslanie vo svojom živote a inú predstavu o jeho smerovaní.
• moje aktuálne logo, ktorého príbeh si môžeš prečítať a pozrieť tu.
Ja sama som mala obdobie, kedy mi tá cesta zamestnanca vyhovovala, pretože som nemala jasno v tom, čo chcem a bol vo mne strach a pochybnosti. Aj keď som vždy podvedome tušila, že tam, kde pracujem nemám žiadnu budúcnosť a nepatrím tam. Veľa ľudí mi to dávalo najavo či už tým normálnym spôsobom, kedy mi povedali, že ma je škoda tam, kde som, ale boli aj takí, ktorí sa nedokázali normálne rozprávať a z nejakého dôvodu ma medzi seba neprijali. Aj to som už brala ako malé znamenia, že to, čo robím nie je tá správna cesta (tento príbeh je omnoho dlhší, ale to si vyžaduje extra článok).
• maľovaniu a kresleniu sa venujem popri práci na svadobných oznámeniach, svadobných dekoráciach a vypracovaniu grafík, no práve vďaka maľbe a kresbe viem pre moje zákazníčky vyrobiť originálny kúsok
A čo vy, ako ste si začali uvedomovať, že vás váš starý život nenapĺňa? Čo bolo toho spúšťačom? Kedy prišla tá zmena?
Veľká časť z mojich 26-ich rokov sa zakladala na práci ako zamestnanec a popri nej som pracovala na tom, čo ma baví.
Väčšinu času to bolo šialené obdobie. Pracuješ 8 hodín v práci na smeny, potom pracuješ niekoľko hodín na svojich veciach, popri tom sa chceš venovať aj vzdelaniu (navštevujem doteraz hodiny angličtiny dvakrát v týždni a potrebovala som sa vzdelávať aj osobnostne) a okrem toho sa chceš venovať aj svojim iným záľubám a rovnako aj svojim blízkym.
Toto obdobie som si napriek všetkému užívala. Nebolo pre mňa stresujúce. Skôr by som povedala, že bolo vyčerpávajúce.
Aj napriek tomu, že mi moje hobby nevynášalo a nedokazalo ma uživiť, tak som sa ho nechcela vzdať. Mala som už dokonca napísanú aj výpoveď. Už som musela iba urobiť ten krok do neznáma.
Poznáte ten pocit? Jediné, čo treba urobiť je iba vykročiť si za tým, čo chcete a pritom tento malý krôčik je tak náročný, lebo musíte za sebou všetko nechať a začínať takmer od samého začiatku.
Postrčili ma až isté udalosti vo firme, kde som pracovala. Prišlo mi to vhod. Už som nemusela čakať na ,,správnu chvíľu“ ..veď kedy niečo také nastane, keď tomu nejdeme oproti?
Mesiac pred mojimi 27. narodeninami som opustila svoje zamestnanie a rozhodla sa konečne naplno venovať tomu, čo ma baví.
• drevené šípky, ktoré vyrábam a predávam (tu) pre budúce nevesty by si zaslúžili tiež svoj článok, lebo vďaka nim som sa začala viac venovať predaju svojej tvorby
Viem, že to je a aj bude náročná cesta. Stále ma to, čo robím nedokáže uživiť. Niektorí sa možno pýtajú, či mi to za to stojí. Ja myslím, že áno, lebo keby som to neurobila, neskúsila to a iba o tom premýšľala, vyčítala by som si to.
Teraz sú moje dni iné. Prvou veľkou zmenou pre mňa bol môj spánok. Dni a noci (keďže som pracovala na smeny), kedy som spala možno tak 4 a pol hodiny, nahradil plnohodnotný 8 hodinový spánok. Každý deň si robím plán, čo sa chystám urobiť. Niekedy pracujem aj cez víkendy, lebo ma súria termíny. Okrem práce sa snažím aj vzdelávať v rôznych oblastiach a úplne som zmenila štýl kníh, ktoré čítam. Aj napriek tomu, že nemám istý príjem, snažím sa investovať či už do svojho biznisu alebo do vzdelania. Páči sa mi, že čas si môžem riadiť podľa seba a mám nad tým plnú kontrolu a zodpovednosť.
Zmenilo sa toho veľa.
Zatiaľ je to iba pol rok, čo takto pracujem a teším sa, čo mi moja tvorba prinesie.
Aké zmeny do života prinieslo vaše hobby vám?
Čo bolo pre vás tým najťažším krokom?
Ďakujem za prečítanie článku. Budem rada, ak sa so mnou podelíte o váš príbeh, pretože verím, že každý z vás ten príbeh má a každého cesta je iná a možno práve vy inšpirujete vaším komentárom niekoho, kto si to číta a nevie sa rozhodnúť, čo ďalej.
S pozdravom Silvia Húšťavová ART